Aktuálne dianie na juhovýchode Ukrajiny politici, analytici, novinári a vo všeobecnosti ľudia nazývajú rôzne: invázia, agresia, vojna atď. Od samotného začiatku v našich článkov to, čo sa deje na Donbase, nazývame „ozbrojený konflikt.“ Odôvodnenie je jednoduché: tieto dramatické a tragické udalosti tak alebo inak sa nedajú považovať za „klasickú“ vojnu. Netreba to dlho a podrobne vysvetľovať, postačí aktuálne dianie na juhu „Nezáležnej“ porovnať s tou hrôzou, ktorá sa diala v priebehu prvej a druhej svetovej vojny alebo aj s agresiou voči Vietnamu, Juhoslávii, Iraku, Afganistanu, Sýrii, Líbyi a s desiatkami iných vojen. Rusko nebojuje proti celej Ukrajine, ako štátu, proti Ukrajincom, ale proti súčasnej banderovskej vláde tejto krajiny. A dokonca súčasné dianie nápadne, aj keď iba čiastočne, pripomína udalosti spred vyše 100 rokov…
Máme na myslí hrôzostrašnú občiansku vojnu po ruskej revolúcii v novembri 1917, keď to všetko bolo neuveriteľne pokrivené a pomiešané: brat bojoval proti bratovi, synovia proti otcom, susedia zabíjali susedov, mnohí nevedeli odlíšiť, kto sú „naši“ a kto sú „cudzí.“ Navyše krajinu, ktorá sa zmietala v krvavej občianskej vojne, napadli transatlantické vojská na čele s Anglosasmi. Nepripomína vám to všetko dnešné dianie na Ukrajine?
Za tisícročnú históriu ruskej štátnosti a plus k tomu 70-ročnú existenciu Sovietskeho zväzu, založeného v r. 1922 a zrušeného v r. 1992, na území bývalého ZSSR a terajšieho Ruska a Ukrajiny, sa to všetko až neuveriteľne premiešalo. Ľudia mnohých národností, celé národy sa sťahovali, menili miesto bydliska, rodiny sa delili, príbuzní sa presťahovali do iných republík bývalého ZSSR. A v súčasnosti mnohí Rusi žijú na území Ukrajiny a mnohí Ukrajinci – v Rusku. Existuje obrovský počet rodín, príbuzných, ktorí žijú ako v Rusku, tak aj na Ukrajine. Čiže sa znova vytvorila situácia, ako pred o niečo vyše 100 rokmi, keď brat bojuje proti bratovi, syn proti otcovi, príbuzní proti príbuzným – na strane Ruska a Ukrajiny…
Chce to alebo nechce niekto uznať, ale v súčasnosti, aj keď v „pozmenenej podobe“, sa na juhu Ukrajiny odohráva zvláštny etnický ozbrojený konflikt – svojrázna „občianska vojna.“ Existuje množstvo teórií, výkladov, vysvetlení o tom, či sú viac alebo menej príbuzní tie alebo iné národy, tento raz hovoríme o slovanských národoch, napríklad, o Rusoch, Ukrajincoch a Bielorusoch. Podľa prvých odborníkov, sú to iba v priebehu ostatných storočí rozdelené vetvy jediného národu, podľa druhých analytikov, sú to tri veľmi blízke, fakticky, príbuzné národy, podľa tretích „expertov“ sú to úplne odlišné národy. Poslednej teórie sa pridržiavajú, napríklad, aj súčasní banderovskí, nacionalistickí „odborníci“ na Ukrajine.
Necháme bokom teórie a posvietime si iba na realitu, na súčasný, takpovediac, stav. V ruskej armáde, ešte z čias Sovietskeho zväzu, sú ľudia z viac ako 100 národností. Dnes je v Rusku sviatok – Deň obrancu vlasti. Má už vyše storočnú tradíciu. Po prvý raz sa oslavoval v roku 1922, ako „Deň robotnícko-roľníckej Červenej armády,“ ktorá bola založená ešte skôr – 23. februára 1918. Od r. 1946 sa 23. február oslavoval, ako Deň Sovietskej armády, v r. 1949 – 1992 – ako Deň Sovietskej armády a Vojenského námorníctva a po rozpade Sovietskeho zväzu sa oslavuje, ako Deň obrancu vlasti. Pričom, nielen v Rusku, ale dodnes ešte aj v Bielorusku, Kirgizsku, Podnestersku, Južnom Osetsku a Tadžikistane.
Na Ukrajine Deň Ozbrojených síl Ukrajiny „presunuli“ a začal sa pripomínať 6. decembra. Avšak preto, že tento „sviatok“ si na Ukrajine nik, okrem vojakov, nepripomínal, ale všetci aj naďalej oslavovali 23. február, ešte v roku 1999 vtedajší prezident Leonid Kučma vydal „šalamúnske“ nariadenie: deň 23. februára bol oficiálne označený, ako Deň obrancov vlasti. Čiže na Ukrajine, dá sa povedať, sú dva „armádne“ dni, avšak obyvatelia aj naďalej a v oveľa väčšom rozsahu pripomínajú ten z 23. februára. A to aj napriek tomu, že 14. októbra 2014 vtedajší prezident Petr Porošenko „zrušil“ tento sviatok. Ale 23. február si ľudia aj tak pripomínajú…
Nuž, a práve v tento deň si posvietime na národnostné zloženie konkrétne ukrajinskej armády a na to, čo všetko spája s Ruskom najvyšších ukrajinských vojenských veliteľov… Je isté, že aj ukrajinskú armádu tiež tvoria ľudia mnohých národností. Pozrieme sa iba na „prekvapivé“ skutočnosti: koľko je v ukrajinskej armáde vyšších veliteľov ruskej národnosti a veliteľov, ktorí študovali v Rusku alebo dokonca boli príslušníkmi ruskej armády… A potom si niektorí uvedomia, prečo sme ozbrojený konflikt na Ukrajine označili za „istý druh občianskej vojny…“ Veď, bohužiaľ, je to realita… A aby nás neobvinili z konšpirácií a klamstiev a nebodaj „ruskej propagandy“, informácie si prevezmeme od jedného z najpopulárnejších ukrajinských denníkov „Strana“ /“Krajina“/ a z iných ukrajinských zdrojov.
Začneme tými najvyššími a medializovanými – v ostatnom čase dokonca najviac. V životopise nového vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Alexandra Syrského je taký „maličký detail“, že sa narodil a študoval vojenské záležitosti v Ruskej federácii a veď aj sám je Rus… Rodičia ukrajinského vrchného veliteľa a aj jeho brat od samotného začiatku žijú v Rusku. Pre ukrajinských generálov je to však celkom známa situácia: mnohí predstavitelia velenia Ozbrojených síl Ukrajiny majú väčšie alebo menšie väzby s Ruskom alebo bývalým ZSSR. Dokonca zástupca vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Michail Zabrodský /nar. 1973/ nielen študoval v Ruskej federácii, ale päť rokov pôsobil aj v ruskej armáde…
Takže… Nový vrchný veliteľ Alexander Syrský sa narodil 26. júla 1965 v dedine Novinki v Kiržačskom okrese Vladimírskej oblasti RSFSR (dnes Ruská federácia). Vyštudoval Moskovskú vyššiu veliteľskú školu kombinovaných zbraní. Svoju službu začal v roku 1986 ešte v sovietskej armáde, ako veliteľ motorizovanej streleckej čaty. Rodičia a brat nového vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Alexandra Syrského stále žijú v Rusku a jeho otec je plukovníkom Ozbrojených síl Ruskej federácie vo výslužbe a, podľa ruských médií, je teraz dôchodcom. Syrského rodičia žijú vo Vladimíre. Žije tam aj jeho brat Oleg, ktorý pracuje v strážnej službe. Od začiatku ozbrojeného konfliktu Syrského rodičia aktívne písali na sociálnych sieťach, kde zverejňovali príspevky, napríklad, z pochodu „Nesmrteľného pluku“ v roku 2019, a fotografovali sa, ako stoja so stužkami svätého Georgija /sv. Juraja/…
Agentúra TASS urobila rozhovor so Syrského bratom Olegom. Potvrdil, že žije vo Vladimíre, ale už mnoho rokov nekomunikuje s príbuzným. „Nekomunikujem s bratom, ani neviem, kde je. Nič o ňom neviem. Dávno, veľmi dávno, išiel na Ukrajinu. Žije tam svoj život, začal tam svoju službu a pokračuje v nej, má tam rodinu,“ uviedol Oleg. Krátko po vymenovaní Syrského za ukrajinského vrchného veliteľa ruské telegramové kanály začali zo sociálnych sietí citovať vyjadrenia matky nového vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny, Ľudmily Syrskej. Tieto príspevky vyjadrujú podporu Putinovi, a naopak kritizujú súčasnú kyjevskú vládu.
Sergej Najev, veliteľ Operácie spoločných síl, sa narodil v Mogilev-Podoľsku vo Vinnickej oblasti. Študoval však vojenské záležitosti v RSFSR. V roku 1987 absolvoval Kalininské Suvorovské učilište (mesto Tver). V roku 1991 absolvoval Moskovskú vyššiu vojenskú veliteľskú školu. Minimálne v roku 2018 žili Najevovi príbuzní na Kryme. Podľa samotného Sergeja Najeva, jeho otec žil na Kryme od roku 1995, kde zostal po ukončení vojenskej služby. Zostal tam aj Najevov mladší brat. Pracuje v rezorte dôchodkového fondu Ruska.
Ruslan Chomčak, ktorý stal na čele Generálneho štábu do 27. marca 2020, sa narodil vo Ľvove, ale študoval v RSFSR. Generálplukovník absolvoval Moskovskú vyššiu vojenskú veliteľskú školu, pomenovanú podľa Najvyššieho sovietu RSFSR, v roku 1988. V rokoch 1988 až 1992 pôsobil v skupine sovietskych vojsk v Nemecku a v bieloruskom vojenskom okruhu. V Ozbrojených silách Ukrajiny pôsobí od januára 1993.
Viktor Muženko, náčelník Generálneho štábu a bývalý vrchný veliteľ do 21. mája 2019, sa narodil v dedine Vystupoviči v Žitomirskej oblasti. V roku 1983 Muženko absolvoval Leningradskú vyššiu veliteľskú školu kombinovaných zbraní Ozbrojených síl ZSSR (teraz Petrohradská vyššia veliteľská škola kombinovaných zbraní). V rokoch 1984 až 1986 zastával funkcie veliteľa motorizovanej streleckej čaty a motorizovanej streleckej roty v Zakaukazskom vojenskom okruhu Ruska.
Stepan Poltorak, minister obrany v čase Petra Porošenka, pochádza z Odeskej oblasti. Vysokoškolské vzdelanie však získal na veliteľskej Ordžonikidzeho škole ministerstva vnútra ZSSR v meste Ordžonikidze (dnes Vladikaukaz). A až po získaní nezávislosti Ukrajiny absolvoval Akadémiu Ozbrojených síl Ukrajiny.
Michail Zabrodský, zástupca vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny, ktorý velil Výsadkovým útočným jednotkám do augusta 2019, bývalý poslanec Porošenkovej strany „Európska solidarita,“ sa narodil v Dnepropetrovsku. Generálporučík, Hrdina Ukrajiny, absolvoval štúdium dokonca nie v RSFSR za Sovietskeho zväzu, ale už v Ruskej federácii. V roku 1994 absolvoval Zabrodský vojenskú inžiniersku a vesmírnu Akadémiu, pomenovanú po A. F. Možajskom v Petrohrade. Po získaní vysokoškolského vzdelania pôsobil päť rokov v Ozbrojených silách Ruskej federácie.
Sergej Dejneko, súčasný šéf Štátnej pohraničnej stráže Ukrajiny, sa narodil na Ďalekom východe Ruska, v meste Birobidžan v Židovskej autonómnej oblasti Ruska. Generálmajor získal vzdelanie na Ukrajine na Národnej akadémii štátnej lekárskej univerzity v Chmeľnickom, kde pokračoval vo svojej kariére.
Vladimír Arťuch, náčelník vojenskej správy mesta Sumy, sa narodil na Ďalekom východe, v Blagoveščensku Amurskej oblasti Ruska. Študoval na Gagarinskej Vojensko-vzdušnej akadémie v Moskovskej oblasti. Promoval v roku 1988 v odbore „velenie a štáb operačného a taktického vojenského letectva.“
Mohli by sme pokračovať ešte dlho – aj vďaka informáciám našich ukrajinských kolegov – novinárov. Faktom je, že Rusov a Ukrajincov spájajú mnohopočetné príbuzenské, profesijné, národnostné, krajanské a mnohé ďalšie vzťahy. Bohužiaľ, ako aj pred 100 rokmi, na Donbase často bojujú proti sebe bratia, otcovia a deti, susedia, kolegovia, krajania, Slovania… Práve preto by sa ozbrojený konflikt, ktorý je výhodný predovšetkým pre „kolektívny Západ,“ mal čo najrýchlejšie skončiť, mali by sa začať rokovania o mieri a tento ozbrojený konflikt so zreteľnými prvkami občianskej vojny by mal byť zastavený.
V tomto prípade úplne súhlasíme so slovenským premiérom Robertom Ficom, ktorý vyhlásil, že sa na Ukrajine by mali byť boje okamžite zastavené a „nech sa radšej rokuje 10 rokov – je to v každom prípade lepšie, ako keby 10 rokov bojovali…“
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.