Jaroslav Husár: Potreba hospodárskeho ideálu spoločnosti 2. časť

· Čas čítania: 22 min.
Ilustračný obrázok: Shutterstock

Vedecká esej profesora ekonómie Jaroslav Husára k súčasnej situácii na Slovensku a vo svete – po 1. časti o základných faktoch nasleduje druhá časť:

Inšpirácie od veľkých ekonómov minulosti

1.  Dávna minulosť

Potrebujem sa vrátiť do minulosti, lebo budem hovoriť aj o zlyhaní kapitalizmu a nehoráznom zanedbaní ekonomických vied, hlavne v druhej polovici 20. storočia. Zanedbali sme jej zásadné poznatky. Zvolil som si náročný nadpis mojej dlhšej úvahy. Podnetom k nej bola prednáška na videu o peniazoch a výmenných kurzoch od p. Luptáka. Pociťoval som možno jednostrannosť, možno nie komplexnosť, či inak hlboký vhľad do problému. Chcem, aby si čitateľ uvedomil, že civilizácia ľudstva, veda, teda aj ekonomická veda túžia spoznať ako ich objekt funguje a ekonomická veda sa predovšetkým zaoberá takým fungovaním jej objektu, ekonomiky, ktorý bude spĺňať požiadavku, aby sa dosiahol hospodársky ideál, ako majú vyššie spomenuté dvere, ich funkčnosť a aj bezpečnosť.

Musím isť do hlbokej minulosti. Nemôžem nenapísať, že už Martin Rakovský (1535 – 1579) napísal dielo „Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach“. O svetskej vrchnosti. V diele v úvode vzýva múzy a v jadre opisuje svoju koncepciu ideálne usporiadanej spoločnosti, model ideálneho panovníka, občanov delí na triedy, kritizuje zlé spôsoby vlády (anarchiu, oligarchiu, ale aj demokraciu). Chyba je, že ľudstvo sa nepoučilo z týchto múdrych poznatkov a tvrdení, ba dnešné strany priam ignorujú ekonomickú vedu. A preto hovorím – slzy, vzdychy a prosby slovenského národa. Aj dnes musíme mať ideál usporiadanej spoločnosti. Či jednoducho: Július Fučík: Menej trovme a viac tvorme – najmä teraz počas karantény.

Podnadpis si žiada, aby som začal ešte v dávnejšej minulosti, knihou kníh, Bibliou:

1 Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. 2 Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. 3 Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. 4 I povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.« 5 A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. 6 Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: »Čo tu nečinne stojíte celý deň?« 7 Vraveli mu: »Nik nás nenajal.« Povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice!« 8 Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!« 9 Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. 10 Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. 11 Vzali ho a šomrali na hospodára: 12 »Tí poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.« 13 Ale on jednému z nich odpovedal: »Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. 15 Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?« 16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“

Teda už v časoch Krista ľudia používali peniaze. A ako sme zistili, vyjadrovali nespokojnosť so svojou odmenou.

Aj stolár aj Biblia riešia hospodársky problém výroby, predaja a nákupu. Ale Biblia nastolila aj problém morálky a spravodlivosti. Stolár vlastní ponk, cirkulár, čiže výrobné prostriedky. Hospodár vlastnil vinicu. Obaja boli vlastníkmi. Nielen to, obaja hovoria vlastne o kolobehu peňazíV behu histórie jadro zla.

Dlhé historické obdobie po Kristovi nebudem rozoberať z hľadiska poznatkov ekonómie. Ale spomenuté denáre ma nútia povedať, že každý ekonóm robil skúšku z účtovníctva a tak iste vie, že podvojné účtovníctvo je druh účtovníctva. Vie aj to, že pre tento druh účtovníctva sú charakteristické podvojné zápisy, to znamená, že každý účtovný prípad sa musí zaúčtovať najmenej na dvoch účtoch, raz na ľavej strane a raz na pravej strane. Dnes to berieme ako samozrejmosť. Je to náročná ekonomická veda. Ale spýtajme sa, kedy vzniklo? Jeho tvorcom bol Luca Paciolli.Luca Bartolomeo de Pacioli (* asi 1445, Sansepolorco, Taliansko a zomrel v Ríme v roku 1517) bol taliansky františkán a matematik, autor prvého sústavného výkladu podvojného účtovníctva. Účtovníctvom sa zaoberá jeho dielo Summa de arithmetica, geometria, proportioni et proportionalità (doslova: Systematický prehľad aritmetiky, geometrie, pomerov a úmernosti), špeciálne časť Tractatus XI. Particularis de computis et scripturis (v slovenčine vyšlo pod názvom: Oddiel XI. Osobitná rozprava o účtoch a zápisoch). Dejiny ekonomických teórií to akosi neuvádzajú, hoc je to prevratný poznatkoch o fungovaní podniku, kolobehu jeho finančných tokov. Bolo to v čase renesancie. Renesancia  je historická epocha rozvíjajúca sa v európskom prostredí od konca 14. storočia do polovice 17. storočia. Čitateľ iste vie, že intelektuálny základ renesancie spočíval v utváraní vlastnej podoby  humanizmu. A práve v ňom nastal zásadný obrat aj v ekonómii.

1.1 Ekonóm Kopernik

Čitateľ možno zostal prekvapený, čo som urobil z M. Kopernika. Mám však dielo J. Haubelt: „Mikuláš Kopernik“ z roku 1974 a v časti Rozprava o ražení mince to čitateľ nájde. Kopernik zastával významnú hospodársku funkciu.  V roku 1524-26 bol kapitulný kancelár a cestoval po Warmii a vyberal naturálne a peňažné dávky.Tam získal veľmi konkrétne skúsenosti a videl mnohé problémy. Koperník sa priam znamenite uplatnil už pri posudzovaní problematiky obehu mince v Prusku. Praktické problémy obehu peňazí mu nemohli byť vzdialené aj zato, že pochádzal z kupeckej rodiny, kde sa teda denne stretal s problémami reálneho života. Ale hlavne obehu peňazí musel venovať mimoriadnu pozornosť pri výkone hospodárskych funkcií, ktorými ho poverovala fromborská kapitula. Práve preto v tejto úvahe sa mi stali východiskom tejto úvahy, štúdie jeho bohaté praktické skúsenosti ba aj teoretické práce. Za episkopátu Watzenrodova vždy sprevádzal svojho strýca na rokovaniach generálneho pruského snemu, kde sa o problémoch mince pravidelne rokovalo (škoda, že nie NR SR a hlavne europarlament). Ba ako delegát Warmie zasahoval do diskusií úvahami o obehu peňazí, ktoré vyústili  do návrhu zásad pruskej monetárnej reformy. Prvá z nich, tzv. Úvahy (Meditata) vyšla v roku 1517. Druhý text, známy v kratšej verzii ako Traktát o minciach (Tractatius de monetas) a v obsiahlejšej verzii ako Spôsob razenia mince (Modus cudendi monetam), bol rozpracovaný ako príprava na vystúpenie na pruskom generálnom sneme v roku 1519. O monetárnych otázkach hovoril Kopernik 21/3/1522 na sneme v Grudziadzu a jeho rozprava O oceňovaní mince (De estimatione monete) bola zaznamenaná v protokole stavovského rokovania (naša NR SR to nerobí). V roku 1527 bol delegátom Warmie na pruskom sneme kanonik Feliks Reich, ktorému Kopernik vysvetlil problematiku určovania zrna (množstvo drahého kovu) pruských mincí v liste Feliksovi Reichovi o minci (Felici Reich de moneta).

Niekoľko týždňov sa u nás pretriasal problém nášho zlata.  Na poznatky ekonómie sa úplne zabudlo a na Kopernikove úplne.

Totiž pamätám sa dobre na problémy so stanovením výmenného kurzu slovenskej koruny a eura (30,1260 : 1). A to už teoreticky urobil aj Kopernik. Koperník, ktorého poznáme ako kritika Ptolemaia,  sa totiž priam znamenite uplatnil pri riešení problému obehu mincí.  Praktické problémy obehu peňazí rozoberá vo svojich viacerých dielach, napr. Traktát o minciach. Zásadné však bolo jeho dielo  Rozprava o razení mince (De monete cudende ratio). Toto dielo z roku 1528 obsahuje základné tézy  Koperníkovej ekonomickej analýzy obehu peňazí, ako aj zásady návrhu mincovej reformy. Problematika pruskej mince bola neobyčajne zložitá a zároveň neobyčajne závažná. V obehu totiž bolo mnoho rôznych druhov mincí. V Kráľovskom Prusku mali právo raziť a razili rôzne mince tri mestá, Gdansk, Toruň a Elbag. Krížiaci mali mincovňu a razili vlastné mince v Královci. Vo vnútornom obehu boli ďalej poľské kráľovské mince, mince litovskéuhorské a české. Rôzne druhy mincí mali rôznu hodnotu, a preto bolo ťažké v praxi stanoviť, v akom pomere  sa môžu vymieňať. Najkvalitnejšou mincou  bol červený uhorský dukát. Kráľovské Prusko vzhľadom na rastúcu účasť kupeckého patriarchátu na medzinárodnom obchode malo veľký záujem na tom, aby boli razené čo najkvalitnejšie druhy mincí. Takýto záujem nemal v rovnakej miere poľský kráľ, a preto sa poľské kráľovské mince pomerne rýchlo znehodnocovali (polgroš Kazimíra IV. Jagellonského  mal v roku 1456 1,184 g striebra, v roku 1492 už len 0,689 g striebra). Úplne ho nemali  krížiaci, a práve od nich sa do obehu dostávali veľmi zlé mince  zvlášť v rokoch  vojny 1520-1521. Koperník zistil, že pri takýchto pomeroch  sú dobré mince  z obehu neustále vytlačované mincami zlými, čo poškodzuje obchod a aj výrobu. Ale to vedel každý kupec, lebo ho to denne stretalo, postihovalo. Koperník to vyjadril v presnej definícii, ktorú vlastne zopakoval aj Angličan Gresham. V dejinách politickej ekonómie sa táto definícia nazýva Koperníkov a Greshamov zákon. Koperník nebol zástancom nominalistickej teórie. Podľa nej bola hodnota mince nominálne stanovená mincovňou razeným znakom, ktorý nebol vo vzťahu k zrnu drahého kovu, ale bol nezávisle na ňom určený rozhodnutím toho, kto mal právo raziť mince. Koperník bol substancionalistom,  a to, že hodnota mince má byť určená zrnom, množstvom v nej obsiahnutého kovu. Len taká minca môže byť podľa Koperníka mierou hodnoty tovaru vo vnútornom aj zahraničnom obchode, v hospodárstve s prehlbujúcimi sa trhovými vzťahmi. Mincovým znakom vyjadrená nominálne hodnota mince má byť podľa Koperníka  súčinom reálnej hodnoty zrna a výrobných (mincovných) nákladov, ktoré však nemajú byť väčšie ako 8 % tejto nominálnej hodnoty. Výroba iba dotvára hodnotu mince. Náklady na ražbu  mincí boli podľa Koperníka objektívnou veličinou, na ktorú „dominus“, ten, kto mal právo raziť mince, nemal mať žiadny vplyv, rovnako ako ho nemal mať na stanovenie nominálnej hodnoty mince. Koperník teda kategoricky vystupoval proti tomu, aby právo raziť mince bolo pre kohokoľvek, či pre kráľa, stavy, mestá, veľmajstra či iného „pána“,  zdrojom príjmu lebo taký príjem ochudobňuje ako štátnu pokladňu, tak aj všetkých tých, kto sa na obchode podieľajú. Z týchto zásad potom vyplynuli zásady návrhu mincovnej reformy. Podľa Koperníka musí byť taká reforma po vyjasnení sporných otázok jednomyseľne prijatá „poprednými obyvateľmi“, to jest kráľom i stavovskými zhromaždeniami. Razenie mincí bolo potrebné, podľa Koperníka, v Prusku centralizovať do jedinej mincovne, v ktorej kráľovská moc má dohliadať na to, aby bola stále razená minca dohodnutej kvality. On riešil aj problém stiahnutia opotrebených mincí. Ale požadoval aj, aby nová pruská minca, jednotná pre celé Prusko, nutne bola svojou hodnotou  určená vo vzťahu k poľskej minci tak, aby sa dali vzájomne vymieňať. Základom pre presné stanovenie hodnoty  poľskej aj pruskej mince sa podľa Koperníka mala stať  najkvalitnejšia a najhodnotnejšia minca dovtedajšieho obehu , za ktorú pokladal červený uhorský zlatý dukát razený zo slovenského zlata. Vymeniteľnosťou  pruských a poľských mincí mali byť podľa Koperníka  prehĺbené hospodárske základy zvrchovanosti poľského kráľa nad Pruskom, pričom panovník mal byť garantom stability novej meny. Pre určenie povahy Koperníkovej teórie je dôležité už zistenie, že nebol stúpencom nominalistickej dominiálnej teórie peňazí. Určitejšie, istejšie závery je však možné vyvodiť z toho, že akú funkciu prisudzoval ekonomickej sfére obehu peňazí (čo robil aj náš Karvaš, v diele venuje peniazom viac ako 70 strán). Podľa Koperníka „hlavne rozkvitajú tie krajiny, ktoré majú  dobrú mincu, upadajú  a hynú zasa  tie, ktoré používajú mince zlé…“ Prusko teda rozkvitalo pokiaľ malo dobrú mincu, „ako náhle sa hodnota mince zo dňa na deň stále viac zmenšovala, upadala aj otčina a tým, ako aj inými pohromami, sa dostávala do záhuby…“. Podľa Koperníka „tam, kde je dobrá minca, rozkvitá aj umenie, remeslo a všetkého čo je dostatok, a tam, kde je zlá minca, pre lenivosť a nečinnosť umenia a vedy  upadajú a všetkého je nedostatok“. Hospodársky život Koperník posudzoval cez sféru obehu peňazí. Taký prístup je charakteristický pre ranokapitalistické monetárne teórie, ktoré stáli nad a proti feudálnemu ekonomickému nazeraniu. Koperník bol na samom začiatku tohto typu myslenia, ktoré do života uvádzal kapitalistický spôsob výroby. Chcel usporiadanú spoločnosť. Hľadal zákony.

Návrhom mincovej reformy hájil Kopernik dôsledne  hospodárske záujmy Warmie (na to zabudli naši ekonómovia pri eure) v poľskom štáte. Bol to projekt revalorizácie pruskej i poľskej meny, ktorý by vylúčil príjmy tých, ktorí si dominantne vykladali právo raziť mince ako zdroj bezprácnych príjmov. Dôsledné vnímanie vlastných záujmov bolo u Kopernika totožné s dôsledným rešpektovaním perspektívnych záujmov poľskej štátnosti.

Oboznámiac sa s dielom Kopernika, moji doktorandi získali nezdolateľnú túžbu konfrontovať aj novodobé poznatky teórie výmenných kurzov s realitou, keď sme získali novú menu, euro. Žiaľ, nedopracovali sa k známej hodnote 1 : 30,1260. Nemali to tak dôkladne, vedecky erudovane ekonómovia EÚ ako Kopernik zdôvodniť výmenný kurz slovenskej koruny? Verím, že porozumenie myšlienok Kopernika čitateľovi pomôže jasnejšie vidieť to, čo práve dnes potrebuje aj tvorba ideálne usporiadanej spoločnosti.

A teraz si dovolím čitateľovi pripomenúť bohatstvo ekonomickej vedy, jej poznatkov

  1. Bohatstvo slovenských ekonómov, mojich učiteľov

Verím, že po radosti z poznatkov Koperníka by som rád čitateľovi ponúkol bohatstvo, ktoré nám v tejto krásnej vede zanechali slovenskí ekonómovia. Každý začiatok je ťažký, iste to pozná čitateľ. A s tým sa stretli aj moji učitelia. Im sa podaril rozbor omnoho obsažnejších a zložitejších foriem ekonomického života ako som spomenul vyššie. Rád by som podal ich „duchovnú kvintesenciu“ ekonomických poznatkov, ako moju vďaku za ich úsilie a ťažké chvíle, ktoré ako vedci prešili, hlavne prof. Karvaš a prof. Briška. V počiatkoch bojovali aj s ekonomickou terminológiou. Čo nám zanechali? Opísali ako má fungovať ekonomika.

2.1. Profesor Rudolf  Briška – vedel nielen ekonómiu, aj telefónny zoznam

Vedel naspamäť aj telefónny zoznam Bratislavy. Jeho poznatky išli hlbšie ako Koperníkove. Zaujímal sa aj o štátny dlh a úverovanie. Čitateľa by som rád zoznámil s dielom Prof. Brišku komplexne. Myslím tým aj jeho tvorbu, ktorú reprezentujú aj jeho články. Toho je mnoho. Ba by som sa mohol venovať Briškovmu pôsobeniu vo funkcii tajomníka Zväzu slovenských bánk a jeho analytickým, tzv. tajomníckym správam. Jeho článok Das slowakische Geld- und Kreditwesen, publikovanému v nemeckom vedeckom časopise Weltwirtschaftliches Archiv je najlepšou analýzu situácie v úverovom systéme Slovenska počas vojnových rokov v jej, musím povedať, historických súvislostiach. Z literatúry je známy aj Briškov spor o založení samostatnej emisnej banky na Slovensku. Veľkú zásluhu má Briška pri obhajobe záujmov Slovenska, ktorú prezentoval vo viacerých článkoch venovaných aj povojnovej menovej reforme. Pri menovej reforme v roku 1945 nevedel pochopiť prečo by sa mali vymieňať dve slovenské koruny za jednu novú československú korunu, zatiaľ čo česká protektorátna koruna by sa mala vymieňať v pomere 4:1. Jeho neoblomnosť mu spôsobila veľa problémov. Aj jeho tvorba.

Briška prednášal na Slovenskej vysokej škole obchodnej v Bratislave od roku 1940. Medzi študentmi bol obľúbený ako múdry a vzdelaný vysokoškolský profesor. Bol druhým univerzitným profesorom  ekonómie – Slovákom. Prednášal národohospodársku teóriu, národohospodársku politiku, štatistiku a krátky čas viedol seminár z národného hospodárstva. Vydal dve učebnice, ktoré vydal v Družstevnom vydavateľstve a kníhkupectve v Bratislave v roku 1943. Prvá pojednávala o národohospodárskej teórii a druhá o národohospodárskej politike.  Vo svojom Úvode (s. 14) v prvej knihe píše: “Nejestvuje preto čistý typ kapitalistického alebo socialistického hospodárstva, alebo že by socialistické  hospodárstvo bolo poslednou fázou hospodárskeho vývoja, lebo v dejinách je známy už aj spätný  vývoj  od socialistického hospodárstva  ku kapitalistickému. Tu treba pripomenúť, že nijaká forma hospodárska, hospodársky systém sa trvale neudrží a po čase musí byť vystriedaný iným systémom, ktorý aspoň podľa názoru (budem o tom hovoriť v kapitole 8) svojho súčasného obyvateľstva lepšie mu bude  môcť získavať prostriedky na uspokojovanie jeho potrieb, ako doterajší systém. Každý hospodársky systém v živote ľudstva je iba epizódou, udalosťou  historicky sa odohravšou, minulou“. Profesor Briška neupieral kapitalistovi zisk (ako odmena za kapitál, ktorý poskytuje), ale hovoril o primeranom zisku; mal na mysli 10% a nad túto výšku by zisk mal isť do fondu podniku. Prijal požiadavku A. Smitha o neviditeľnej ruke, ktorá má každého – výrobcu či spotrebiteľa – upozorniť na morálne zásady. Ilustruje to zásadami batizmu, ktorý sa realizoval na Slovensku v obuvníckom priemysle. Píše: “Baťove zásady sú prispôsobené európskym pomerom a sú zlepšené tým, že majú bližší osobný pomer k svojim zamestnancom”. A preto sa aj presadzovala politika samofinancovania podnikov, lebo zamestnancom sa majú poskytovať vysoké mzdy, aby mohli sporiť. Tí potom nielen pracujú pokojnejšie, ale ich môžu poskytnúť na rozvoj podniku. Takéto zásady sa dostávali do povedomia nim vychovávaných ekonómov na Slovensku.

Z nadpisov kapitol knihy zistíme, že sa vlastne zaujímal o výrobudistribúciu a akumuláciu národného príjmu, čo je jadro ekonómie. Zastavím sa ešte pri úverovej politike.

  Poznámka: v roku 2014 som sa zoznámil s dielom Jozef Tiso, ktoré napísal prof. M. S. Ďurica. Píše: “J. Tiso formuloval iba niekoľko zásadných smerníc, ktorými sa mali riadiť jeho spolupracovníci na poli národného hospodárstva a ekonomickej politiky. Tak napr. v roku 1940 vyhlásil, že z výnosu investovania do kapitálu či z priemyselného, obchodného či poľnohospodárskeho podniku, môže vlastník získať len10 %; ostatné musí použiť v prospech podniku, najmä na sociálne zariadenia pre zamestnancov”.

Briška hovorí: „Do úverovej politiky, ktorá pojednáva o podstate, druhoch a spôsoboch poskytovania úveru, o organizačných podnikoch, zamestnávajúcich sa poskytovaním úveru, t. j. o peňažných ústavoch, patrí aj úprava kapitálových otázok, burzy a poisťovania. Úverová politika predstavuje všetky verejné a záujmové opatrenia, ktoré smerujú k uľahčeniu platobného a kapitálového styku a tvorby v záujme národného hospodárstva“. „Úver je prevod kapitálu do cudzej hospodárskej dispozície s nárokom na spätné platenie. Je to smena prítomnej veci za vec budúcu. Je tu časový rozdiel, diferencia , medzi plnením a protiplnením. Plnenie a protiplnenie sa časove nekryje. Niekedy sa úver definuje aj ako úplatný prevod kúpnej sily na dlžníka s tým, že dlžník splatí požičanú kúpnu silu“. Citát je z diela Národné hospodárstvo z roku 1943. Práve dnes sa starostlivo nestrážia a neplnia tieto hlboké a vzácne poznatky. Viacerí ich falošne vysvetľovali, nepriateľsky naladili.

Nedá sa nespomenúť, že má časť práce, ktorá sa zaoberá mimoriadnymi verejnými príjmami, teda pôžičkami a následne rozoberá výhody a nevýhody štátneho úveru, a čím  sa líši od súkromného. Analyzuje aj zahraničný úver. Teda zásadné problémy fungovania ekonomiky. Ba analyzoval aj hranice štátneho úveru s jeho druhmi. Prienik a záber, ktorý urobil v tejto oblasti prof. Briška je mimoriadny, a dovolím si tvrdiť, že až jedinečný. Ba by som ho nazval ekonomickým filozofom. Obohatil vnímanie pojmu hospodársky ideál; aj tým, že odporúčal používať pojem vlnenie a nie kríza.

2.2 Profesor Imrich Karvaš – teoretik a aj praktik

Vedel všetko o peniazochclách aj o tvorbe výmenných kurzov. Narodil sa neďaleko môjho rodiska vo Varšanoch, dnes Kalinčiakovo. V roku 2011 sme  jeho rodisku venovali dielo Spomienky a príbehy z dejín Ekonomickej univerzity, v ktorej som napísal na neho spomienku. Už v rokoch 1926 – 1930 bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory. Už v ladom veku od roku 1930 bol tajomníkom Zväzu slovenských bánk. Bol spoluzakladateľom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorého generálnym tajomníkom bol od roku 1932 . Bol aj ministrom. Toto je taký krátky pohľad na jeho život.

Keď 14. marca 1939 vyhlásili Slovenský štát, v obehu zostali československé peniaze, ktoré však boli oddelené od peňazí rovnakej meny v českých krajinách colnou hranicou. Avšak vládne nariadenie s mocou zákona zo dňa 14. apríla 1939 zaviedlo na Slovensku vlastnú menu. Jej jednotkou sa stala „slovenská koruna“, teda Ks a mala zlatý obsah 0,03121 g rýdzeho zlata. Dňa 4. apríla 1939 bola založená Slovenská národná banka na rovnakých princípoch ako Národná Banka Česko-Slovenská. Účastinná istina bola 100 mil. Ks a skladala sa z účastín po 1000 Ks. Vieme, že  40% účastinnej istiny si vyhradila Nemecká ríšska banka, ktorú v bankovej rade zastupoval osobitný člen s výsadným právom a guvernér SNB potreboval jeho súhlas na dôležité opatrenia. Guvernérom SNB sa stal na žiadosť prezidenta Tisa prof. Dr. Imrich Karvaš. Toto v jadre charakterizuje ekonomickú situáciu Slovenského štátu po získaní samostatnosti. Totiž pri delení ČSR z celkového objemu 15 070 mil. korún pripadlo Slovensku 1 418 mil. Ks, teda cca 10%. Začiatky SNB boli teda ťažké. Preto guvernér I. Karvaš pokladal za svoju prvoradú úlohu upevňovať kúpnu silu slovenskej koruny. K problémom sa vyjadroval aj vo vedeckých článkoch v časopise Politika.

Problematike peňazí však vo svojom 800 stranovom diele venuje až 93 strán a tak naozaj zásadne rozobral princípy dobrého kolobehu peňazí. Zvlášť by som vyzdvihol časť: „Funkcia  peňazí v hospodárskom živote“. Analyzoval tieto funkcie: 1) peniaz zámenným prostriedkom, 2) peniaz všeobecným platobným prostriedkom, 3) peniaz prenášateľom kapitálu, 4) peniaz meradlom hodnôt a 5) peniaz uchovávateľom hodnôt. Takýto podrobný popis funkcií peňazí v rokoch vydania jeho diela je zriedkavý. Autori všeobecne rozoberali hlavne problémy peňazí ako platidla. Avšak on ako guvernér videl zásadnejšie ich úlohy v kolobehu tovarov a služieb a tak ich dôkladne rozobral. Reálne ekonomiky, jej vedúce ekonomické osobnosti, však dnes na poznatky nášho velikána zabudli (hlavne politici). Ale aj vláda.

Kapitoly diela jasne hovoria o ekonomicko – sociálnych problémoch výroby, distribúcie a akumulácie príjmu vo vtedajšom inštitucionálnom rámci. Významné sú jeho poznatky o zahraničnom obchode,  zvlášť problém colnej politiky. Píše onej na 8 stranách. Napísal: „Špecializovaná tarifa umožňuje síce dokonalejšiu ochranu národohospodárskych záujmov, ale má tú nevýhodu, že vyžaduje veľmi vysoko kvalifikovaných úradníkov v colnej službe“. Podrobne vysvetľuje dovozné, vývozné a prevozné clá. Clo treba chápať ako fiskálny nástroj, ktorý zvyšuje štátne príjmy.

Musím uviesť aj jeho prezieravú úvahu o ekonomikách Európy: „Najaktuálnejším prípadom je práve európsky kontinent. Snahy po vytváraní hospodárskeho spoločenstva niektorých štátov európskych, prípadne celej Európy nie je ničím iným, ako výrazom snahy po vytvorení veľkého hospodárskeho priestoru. Organizovanie jednotného európskeho hospodárstva  alebo plán vytvorenia dvoch, prípadne troch hospodárskych oblastí v Európe je hľadaním foriem pre vytvorenie samostatných hospodárskych celkov, ktoré by umožnili také racionálne usporiadanie vzájomných hospodárskych vzťahov, pri ktorom by sa vytvoril predpoklad k optimálnemu využitiu všetkých prírodných podmienok výroby v prospech hospodárskeho blahobytu tých národov, ktoré sú na tomto priestore usadené“.

Karvaš definoval čo je podnik a jeho organizácia, čo je riziko v podnikaní a čo je koncentrácia podnikov. To všetko sú priam poučné poznatky, na ktorých bolo potrebné budovať ekonomiku SR po roku 1989. Za jeho najdôležitejšie dedičstvo pokladám jeho schopnosť vzdelávať ekonómov a tvorivú prácu guvernéra SNB. Môj svokor poznal prof. Karvaša. Preto v roku 1953 pri výmene peňazí neprezradil ani svojej rodine, že bude, aby akýmsi spôsobom ochránila svoje vklady. Asi zato, že bol neúprosný, čo vyžadovala jeho profesia bankára, ktorej vzorom mu bol Karvaš. Pri ustrážení kolobehu peňazí najprísnejšie musia byť banky.

2. 3. Profesor J. Sojka – veril vlastným a aj poznatkom zo sveta

Pomohla mu matematika. Pochádzal z Kysúc. Poznajúc problémy tohto krásneho, ale žiaľ, menej žičlivého kraja, rozhodol sa opustiť rodisko a boriť sa životom. Bol mojim učiteľom. Fungovanie ekonomiky opísal jazykom matematiky, svojimi modelmi.

V knihe Ekonomická dynamika a rovnováha hovorí: „Ekonomická reforma je v našej spoločnosti vývojovým procesom, ktorý prekonával určité etapy. Prvou etapou tohto vývojového procesu bola požiadavka vybudovať takú sústavu riadenia a jej zodpovedajúci mechanizmus, ktorý by zahŕňal prvky priameho direktívneho riadenia s prvkami nepriameho (ekonomického) riadenia. Druhou etapou procesu ekonomickej reformy malo byť najmä nepriame riadenie, riadenie pomocou nástrojov (cien, duálnych cien, úrokov, úveru, daní a pod.), pravidiel a správania sa jednotlivých subjektov ekonomického systému.“ Matematickú podstatu jeho hypotéz čitateľ nájde v jeho dielach. Avšak on sa intenzívne zaujímal o fungovanie ekonomiky, o jeho zdokonaľovanie. Prvú fázu ekonomickej reformy po roku 1960 videl takto:

  1. zabezpečiť fungovanie trhového mechanizmu
  2. zabezpečiť, aby sa splnili ciele, ktoré si socialistická spoločnosť vytýčila
  3. pripustiť tlak svetového trhu.

Tieto fakty svedčia o tom, ako bol J. Sojka hlboko ponorený do problémov ako zabezpečiť fungovanie ekonomického systému ČSSR čo najefektívnejšie. Opäť odcitujem z jeho diela o rovnováhe v diele Ekonomická dynamika: „Nové momenty do nášho ekonomického systému vnáša federalizácia. Existencia rovnováhy vychádza z nových podmienok. V práci sme vysvetlili teóriu dekompozície ako základ pre úvahy o rozdelení ekonomického systému na dva podsystémy a jeho dôsledkoch, ak je jeden podsystém ekonomicky rozvinutejší ako druhý.  Za určitých podmienok – čiastočne zjednodušených predpokladov sa ukazuje, že systém ekonomicky silnejší, ak sa neuskutoční znovurozdelenie dosiahnutých výsledkov, odčerpáva výsledky aj od ekonomiky slabšieho podsystému. Systém (ktorý nie je ochotný uskutočniť znovurozdeľovanie), nazývame agresívnym systémom. Systém, ktorý je ochotný pripustiť takúto činnosť, nazývame tolerantným systémom.“ Teda, nie HDP, ale rovnováha ekonomiky.

2.4. Viktor Pavlenda a dobovo originálna učebnica Politická ekonómia socializmu

Dal novú teóriu socialistickej ekonomiky. Vo svojom diele dôkladne zhodnotil roky 1945 – 46. Zhodnotil hlavne ekonomický program schválený na pléne UV KSS 11.-12.3. 1946, ktorý riešil povojnové ekonomické problémy ČSR. Budovanie socialistického sektora národného hospodárstva a zavedenie plánovitého riadenia sa uskutočnilo v dvojročnom pláne a v päťročných plánoch. Na tejto báze prišiel s požiadavkou preskúmania našich vlastných praktických skúseností a len na základe podrobného preštudovania príslušných faktov odporúčať nápravu chýb, ktoré sa udiali aplikovaním sovietskeho spôsobu formovania, výstavby socializmu.

Viktor Pavlenda pochádzal, ako hovorieval, z kraja kde je Katarínska Huta. Vravieval to na prednáškach. Prednášal mi. Keď sa vrátil zo štúdii v ZSSR a začal prednášať politickú ekonómiu socializmu. Bol najmladším rektorom školy v Československu. Boli sme hrdí, že prednáša práve nášmu ročníku. Pavlenda bol poslancom Slovenskej národnej rady, Snemovne národov FZ a to na začiatku normalizácie. Prišli zmeny. V. Pavlenda bol odsunutý z verejných funkcií.

Za hlavné jeho dielo pokladám Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR. Zaujímala ho obsahová bohatosť vzťahov a súvislostí ekonomického systému. Zvýrazním to tým, že uvediem názvy základných častí diela – teória ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach, či hlavné hľadiská medzioblastného vývoja v československých podmienkach. Na ne logicky nadväzuje jadro ekonomických problémov fungovania ekonomiky a tak v druhej kapitole hovorí o hlavných atribútoch medzioblastného ekonomického vyrovnávania a následne objasňuje meranie (miery) medzioblastného ekonomického vyrovnávania. Za zásadnú a nosnú pokladám kapitolu 3 realizácia hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vyrovnávania v československých podmienkach. Pochopiteľne, že svoje riešenia videl aj v konkrétnej organizácii fungovania ekonomiky a tak v kapitole 4 s návom sústava spoločenského riadenia a medzioblastný vývoj  československých podnienkach navrhol model riadenia socialistickej ekonomiky. Totiž na Slovensku sme mali Zbor povereníkov a nie vládu SR. Tá vznikla práve až na podnet silnej skupiny ekonómov na VŠE v Bratislave a tak od 2/1/1969 sme mali vládu Slovenskej republiky.

Poznámka: z povedaného vyplýva, aké problémy musí  promptne začať riešiť EÚ po voľbách do europarlamentu, a čo budú musieť  slovenskí europoslanci vedieť a riešiť. Vzhľadom na súčasné vedecké ekonomické poznatky sa v prvom riade žiada aplikovať ekonomickú teóriu, teoretické rozpracovania a zdôvodnenie podmienok realizácie pracovnej sily všetkých národov a národností krajín EÚ. Ekonomické vedy (ktoré EÚ skoro nevyužíva) čaká rozpracovanie: a) problémov ekonomických hľadísk v sústave hľadísk determinujúcich  národné a národnostné vzťahy v EÚ (naši vodiči boli potrestaní preto, že majú nízku mzdu),  b) metodické a obsahové otázky  medzinárodného a medzioblastného ekonomického vývoja   viacerých národnopolitických oblastí  EÚ – HDP nie je dobrou mierou,  c) rozpracovanie sústavy spoločenského a ekonomického riadenia, osobitne vplyv riadenia národných hospodárstiev (ich orgánov) na medzinárodný a medzioblastný vývoj v EÚ, z pohľadu národohospodárskej efektívnosti! Ona je kritériom.

V roku 1965 vyšla v Bratislave na tú dobu a situáciu v krajinách RVHP svojím spôsobom originálna učebnica Politickej ekonómie socializmu, ktorú vypracoval kolektív vedený profesorom Pavlendom. Originálne už bolo zloženie autorského kolektívu, lebo na rozdiel od dovtedajšej tradície v ňom neboli len učitelia z katedry PE. Popri politekonómoch z VŠE L. Klinkovi, J. Košnárovi, J. Přívarovi a V. Pavlendovi a Z. Hábovi z UK sa na príprave učebnice výrazne podieľali také uznávané ekonomické osobnosti ako J. Ferianc. H. Kočtúch a J. Rosa. Vďaka tomu, že prof. Pavlenda sa rozhodol do spracovania ekonomického diela zapojiť nielen čistých politekonómov, bolo možné učebnicu koncepčne obohatiť a prekonať dovtedy prevládajúci schematizmus sovietskych učebníc. Autori si vytýčili cieľ posunúť diskusiu od otázky „prečo stagnuje politická ekonómia socializmu“ k otázke „ako postupovať, aby nestagnovala“. Tento zámer sa im vtedy podarilo úspešne realizovať rozvinutím na tú dobu originálneho metodologického prístupu najmä v nasledovných smeroch. Prvý spočíval v tom, že ako východisko do centra pozornosti teoretického systému PE socializmu postavili pracovnú silu, ktorá prestala byť tovarom, no má trojjedinú funkciu ako vlastníkvýrobca a spotrebiteľ. Pozoruhodný bol prístup autorov slovenského diela k vymedzeniu tovarovej výroby, ktorej sa dovtedy v učebniciach PE socializmu len akosi formálne či izolovane venovala jedna alebo niekoľko kapitol, lebo sa nedoceňoval objektívny charakter tovarovo-peňažných vzťahov. V Pavlendovej učebnici sa nenachádza samostatná kapitola o tovarovej výrobe, lebo autori sa rozhodli objektívny charakter tovarovo-peňažných vzťahov inkorporovať do výkladu vo všetkých kapitolách, čo bol dôležitý krok v smere symbiózy plánu a trhu. Uznanie zasluhuje pozoruhodný pokus autorov prekonať neplodné schematické koncepcie dovtedajších učebníc PE socializmu uplatnením analógie Marxovho systémového prístupu v Kapitáli. Na základe rozboru kolobehu a obratu priemyselného fondu si vytvoril priestor pre ekonomickú interpretáciu kategórií vlastných nákladov, čistého dôchodku, ceny, rentability. Bol syntézou slovenského teoretického úsilia.

  Poznámka: Na VÚZH, kde som pracoval v období rokov 1975-89 prichádzali výskumní pracovníci z USA, Nemecka a Francúzska, aby získali skúsenosti so zavlažovaním rôznych plodín. Mám list z Ministerstva poľnohospodárstva v Paríži, v ktorom žiadali naše práce, hoc boli v slovenčine. Chceli aj článok o mojom modeli optimalizácie štruktúry RV a ŽV. Prišli a daroval som im program vo Fortrane spolu s experimentálnym modelom o 30 rovniciach a 40 premenných)  

Tak toto je druhá časť ekonomickej eseje profesora J. Husára, kde cituje zo svojej knihy „Aj ekonómia je veda“.

Prvú časť nájdete tu: https://zemavek.sk/jaroslav-husar-potreba-hospodarskeho-idealu-spolocnosti-1-cast/

Zdroj: http://narodohospodari.sk/jaroslav-husar-potreba-hospodarskeho-idealu-spolocnosti-ii/

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár