Z mnohých opisov jeho ciest spomeňme napríklad ten, ktorý sa týka planiny Formosa (podľa britského spisovateľa Johna Masefielda ide o Hormuzskú, resp. Mezopotámsku nížinu v oblasti Iraku, Iránu a Kuvajtu): „Tá sa rozprestiera na dĺžke dvoch dní cesty a nájdete na nej prekrásne potôčiky a množstvo datľových paliem a iných ovocných stromov. Lieta tam aj mnoho prekrásnych vtákov, frankolínov, papagájov a iných druhov, akých niet v našej krajine. Po dvoch týždňoch cesty prídete k moru a na brehu stojí mesto s prístavom nazývané Hormuz. Kupci sem prichádzajú z Indie na lodiach naložených korením, drahokamami, perlami, hodvábnymi a zlatými látkami, slonovinou a ďalším tovarom, ktorý predávajú kupcom v Hormuze a tí s ním putujú po svete a predávajú ho ďalej. V skutočnosti v meste panuje veľmi čulý obchodný ruch. Pod jeho správu spadá mnoho miest a dedín, lebo to je hlavné mesto kráľovstva. Kráľom je Ruomedam Ahomat. Ide o veľmi nezdravé miesto, lebo horúčava býva neznesiteľná. Ak v ňom zomrie cudzí kupec, kráľ si prisvojí celý jeho majetok. V tejto krajine vyrábajú z datlí víno, miešajú ho s korením a je veľmi dobré. Ak ho niekto pije prvý raz a nie je naň zvyknutý, opakovane a poriadne ho preženie, no neskôr mu už z neho nebýva zle, navyše z neho priberie. Ľudia vôbec nejedia mäso a pšeničný chlieb, iba ak sú chorí. Ak ho zjedia, keď sú zdraví, príde im zle. Zvyčajne jedávajú datle, solené ryby (tuniaky), cibuľu a tento druh stravy dodržiavajú, aby si zachovali zdravie.“
Nechýbajú ani humorné pasáže a opis zvykov, ktoré sa kresťansky založeným Európanom nepochybne zdali a azda až dodnes zdajú takpovediac zvláštne. Do tejto kategórie patrí napríklad rozprávanie o provincii Camul (približne na území severnej Číny až Mongolska), kde žijú „ľudia, ktorí berú život veľmi naľahko, lebo nerobia nič, len hrajú na hudobných nástrojoch, spievajú, tancujú a navzájom sa obveseľujú. A pravdou je aj to, že ak cudzinec zavíta do domu niektorého z nich, aby sa uňho ubytoval, hostiteľ je nadšený a ponúkne mu svoju manželku, sám sa vzdiali z domu a vráti sa až po cudzincovom odchode. Hosť zostáva a teší sa zo ženinej spoločnosti, pričom na manžela nepadne ani štipka hanby, ba práve naopak, pokladá sa to za veľkú česť. A tak zo všetkých mužov v tejto provincii ženy robia paroháčov a sú pritom krásne a necudné.“
Úsmevné časti sa však striedajú s príbehmi vyvolávajúcimi hrôzu a zdesenie. Jeden z nich sa týka krajiny Mulehet, kde starec Aloadin cvičil mladých zabijakov – haššášínov (známych aj ako asasíni; ich pomenovanie je odvodené od toho, že užívali hašiš – drogu vyrobenú z konopy): „Keď chcel starec zabiť nejakého svojho nepriateľa, vždy povedal mladíkovi: Choď a zabi toho a toho. Keď sa vrátiš, moji anjeli ťa odnesú do raja. Ak zomrieš, aj tak pošlem anjelov, aby ťa odniesli do rajskej záhrady. – Slepo mu vždy uverili, a preto neexistoval jediný rozkaz, ktorý by mu nesplnili, nech by čelili akémukoľvek nebezpečenstvu, lebo veľmi túžili vrátiť sa späť do raja.“ Ako totiž podotýka Polo, starec vybudoval prekrásnu záhradu podobnú Mohamedovmu opisu raja, kam vodil haššášínov predtým, než ich poslal na vražednú misiu.
Toto rozprávanie, ktoré sa zakladá na skutočnom príbehu horského náčelníka Aláuddína (vládol v rokoch 1221 – 1255 v Alamute v dnešnom severnom Iráne), ukončuje tým, že Tatári napokon „starca popravili so všetkými jeho poddanými a hrad aj so záhradou zrovnali so zemou“.
Ale podľa miestnych legiend založil spomínanú rajskú záhradu koncom 11. storočia už Aláuddínov predchodca Hasan Sabbah.
V Polovom cestopise nechýba ani opis pohrebných tradícií v provincii Tangut na severe dnešnej Číny: „Mali by ste vedieť, že všetci modloslužobníci (t. j. vyznávači tibetského buddhizmu – doplnil autor článku) spaľujú svojich mŕtvych. Keď sa chystajú zaniesť telo spáliť, rodina postaví na ceste k hranici drevený dom a vyloží ho hodvábnymi a zlatými látkami. Keď s telom prechádzajú popri stavbe, na príkaz zastanú a postavia predeň víno, mäso a iné potraviny. Robia tak v presvedčení, že zosnulého prijmú s podobnou pozornosťou aj na druhom svete. Všetci básnici a speváci z mesta prídu k telu predviesť svoje umenie, a keď s ním rodinní príslušníci dorazia k hranici, spolu s telom spália pripravené figuríny v podobe ľudí, koní a tiav vystrihnuté z pergamenu a papiera. Sú z neho aj kolieska znázorňujúce zlaté mince. Veria, že na druhom svete zosnulému pridelia otrokov, dobytok a peniaze práve v takom množstve, koľko koliesok papiera spolu s ním spálili. Mŕtvych však nikdy nespália skôr, kým privolaným astrológom nepovedia rok, deň a hodinu narodenia zosnulého. Tí po zistení, s akým súhvezdím, planétou a znamením sa spájalo jeho narodenie, oznámia rodine deň, v ktorý by ho mali spáliť. Tá má telo dovtedy v dome, niekedy je to aj šesť mesiacov, kým ho odnesú na spálenie.“
Kremácia je však v skutočnosti iba jedným zo spôsobov, ako tibetskí buddhisti nakladali s telom zosnulého – poznali aj pochovávanie do zeme (mŕtveho pochovali v hrobe, ale bez rakvy), rozrezanie mŕtvoly a jej následné pohodenie supom (teda tzv. nebeský pohreb, pričom hlavnou ideou je, aby bol človek užitočný ostatným bytostiam i po smrti), či pohreb „do vody“, pri ktorom vhodili nebohého do rieky alebo do jazera.
Slávny cestovateľ priblížil i spôsob uchovávania tela: „… vyrobia truhlu… naplnia ju gáfrom a korením… a potom ju prikryjú látkou. Každý deň, kým je telo doma, prestrú pred mŕtveho stôl… aby sa duša mohla najesť a napiť. Niekedy im veštci prezradia, že im neprinesie šťastie, ak vynesú mŕtvolu hlavnými dverami, preto musia vyraziť dieru do steny a tade ju vytiahnuť.“
AUTOR: Pavol Ičo
